Viedeň/Bratislava
18. júna (TASR) - Sedem rokov po podpise Zmluvy o obmedzení
strategických zbraní SALT I (Strategic Arms Limitation Talks, 1972)
parafovali najvyšší predstavitelia Spojených štátov a Sovietskeho zväzu
vo Viedni zmluvu SALT II, od podpisu ktorej uplynie v utorok 18. júna 45
rokov.
Intenzívne rokovania medzi USA a Sovietskym zväzom o odzbrojovacích
dohodách sa začali v prvej polovici 60. rokov minulého storočia, keď
nastal zlom vo vývoji karibskej krízy a svet stál v roku 1962 po prvý
raz na prahu jadrovej katastrofy.
Krátko po karibskej kríze došlo v roku 1963 k podpísaniu Zmluvy o zákaze
skúšok jadrových zbraní a v roku 1968 bola podpísaná Zmluva o nešírení
jadrových zbraní, čo znamenalo posun v dovtedajších snahách o kontrolu
šírenia jadrových zbraní prostredníctvom medzinárodných dohôd.
V roku 1969 sa medzi USA a Sovietskym zväzom začala séria rozhovorov o
obmedzení strategických zbraní (SALT). Rozhovory vyústili 26. mája 1972
do podpísania zmluvy SALT I, ktorú svojimi podpismi potvrdili generálny
tajomník Ústredného výboru (ÚV) Komunistickej strany Sovietskeho zväzu
(KSSZ) Leonid Iľjič Brežnev a americký prezident Richard Nixon.
Dohoda SALT I obmedzovala na päť rokov vtedajší počet
medzikontinentálnych balistických rakiet a stanovila stropy pre rakety
na ponorkách. Jej súčasťou bola aj zmluva o nerozmiestňovaní systémov
raketovej obrany (ABM; anti-ballistic missiles).
V zmluve sa obidve strany zaviazali nepoužívať systém ABM na obranu
svojej krajiny, čiže ani budovať základne na takúto obranu. Výnimku
predstavovala jedna základňa pre každú zo zmluvných strán, ktorá však
mohla mať kapacitu maximálne 100 odpaľovacích zariadení a 100
protirakiet.
Ešte v roku 1972, čiže prakticky hneď po podpise dohody SALT I, sa
začali rokovania o zmluve SALT II. K je podpisu však došlo až na
stretnutí Brežneva a amerického prezidenta Jimmyho Cartera vo Viedni 18.
júna 1979. Podstatou tejto dohody bolo obmedzenie alebo zakázanie
vývoja niektorých druhov balistických rakiet s jadrovými hlavicami.
Zmluva limitovala napríklad aj počet nosičov na obidvoch stranách na
2400 (od roku 1981 len na 2250), každá strana mohla mať len 1320 rakiet
vybavených samostatne manévrujúcimi hlavicami a zmluva na maximálne 28
limitovala počet striel s plochou dráhou letu v jednom strategickom
bombardéri.
Napĺňanie zmluvy SALT II sa však skomplikovalo, keď 26. decembra 1979
začal Sovietsky zväz intervenciu v Afganistane. Americký Senát na to
reagoval odmietnutím ratifikovať dohodu, ktorá tak oficiálne nenadobudla
platnosť, ale obe strany ju de facto dodržiavali.
Americký prezident Ronald Reagan, ktorý nastúpil do úradu 20. januára
1981, zaujal spočiatku odmietavý postoj k novým rozhovorom so Sovietskym
zväzom. Pre samotné rokovania s Moskvou neskôr zaviedol nový termín
START (Strategic Arms Reductions Talks - Dohoda o znížení počtu
strategických zbraní), aby aj ním zdôraznil odlišnosti od pôvodných
rozhovorov SALT II.
Reagan a vtedajší najvyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu Michail
Gorbačov uzavreli napokon 8. decembra 1987 Zmluvu o likvidácii rakiet
stredného a kratšieho doletu (INF). Proces uplatňovania a verifikácie
zmluvy bol v časoch jej podpisu najzložitejší a najdôkladnejší v celej
dovtedajšej histórii kontroly jadrových zbraní. Oficiálne vstúpila do
platnosti po tom, ako ju ratifikoval americký Senát a ako si 1. júna
1988 vymenili Gorbačov a Reagan ratifikačné listiny.